KATEDRA VÝTVARNEJ TVORBY A VÝCHOVY

Maliar vyštudoval v takom čase, ktorý maľbe a naturalistickej maľbe špeciálne na slovenskej scéne neprial. Do povedomia sa dostával postupne a vytrvalo, možno aj preto, že svoje diela vedome nekonceptualizuje, aby im tak dodal vážnosť v očiach kritiky. Rád maľuje a nie je ho všade plno. Svoj čas delí medzi výtvarné umenie a literatúru, kde sa tiež významne etabloval. Výtvarník Bielik je predovšetkým zapáleným maliarom s vášňou pre staromajstrovské techniky, na rozdiel od väčšiny svojich súčastníkov, maľuje olejom a nie akrylom. Dialóg s dejinami maľby však v jeho prípade neprebieha iba

v rovine techniky, ale aj námetov. Vypožičiava si kompozičné schémy, rád a nenápadne cituje – doslova sa pohráva a zahráva. Ten stále častejšie skloňovaný veľkolepý návrat maľby, ktorý sa mal udiať po konci tisícročia sa v jeho poňatí konal v duchu návratu veľkej maliarskej tradície. Výsledné zátišia, krajiny a portréty však neignorujú moderný svet, len ho ukazujú v starých farbách a niekedy aj starým spôsobom. Pre maliara tak typické kontrasty nie sú iba v prechodoch medzi svetlom a tieňom, ale aj v strete námetov s technikou a aj v námetoch samotných. Oblaky, nebeské krajiny, zatúlané tigre,

zádumčivé zátišia, obrazové paradoxy to sú Bielikove obrazy, ktoré v duchu postmodernej tradície balansujú na hranici gýča, vedomého? Absurdita jeho námetov je ambivalentná – o to totiž Bielikovi ide. Vzbudzuje nepokoj, aktivuje podvedomie, útočí na intelekt a na našu schopnosť vnímať a otvoriť sa významom. Nič nie je celkom také ako sa zdá, a práve to zavádzanie a vyzývanie je tým, čo Bielika odkazuje do kategórie „vysokého umenia“.